» Radio One Interview « George Michael odvysielané v britskom rádiu v novembri 1996

George = George Michael, ako inak... Chris = Chris Evans, moderátor Rádia 1 [zuzki: Toto interview sa takmer celé dalo vypočuť na Aegean website - tá audio verzia stála skutočne zato, lebo pri prepisovaní sa nedá vyjadriť tá nálada, Georgove odtiene a menenie hlasu a doslova postup jeho myšlienok, či sebairónia. Rozhovor bol priležitostne prerušovaný vhodnými hudobnými vstupmi - George, Wham!, Queen, Elton a pod.] ~ ~ ~ Chris: Dámy a páni, vitajte pri dvojhodinovom špeciálnom programe Rádia One s Georgom Michaelom. Ale kým vám ho pustíme, to interview a potom ten koncert, nahraný špeciálne pre Radio One, ešte slovko varovania. V záujme dosiahnutia úprimnosti a zábavného interview, ja, Christophe Lamby Pie a môj spoločník, George Michael, svetovo známy, celkovo hudobne neuveriteľne talentovaný chlapík, uvolnení, sme jednoducho viedli normálny rozhovor, používajúc normálne slová a zopár škaredých nádaviek. Na ospravedlnenie - nepotrebovali sme ich vystrihnúť, lebo to by ubralo na úprimnosti tohoto interview. Takže, my vás nechceme nijak urážať. Vďaka... Intro "FastLove" George: Chceš, aby sme začali otvorením vína? Chris [otvárajúc fľašku]: Nechcel by si to víno popísať, George? George: Je to dobrý Merseaux ročník '94. Chris: Čo je na ňom také mimoriadne? George: Je to jedno z tých, ktoré mám rád, to je na ňom to mimoriadne. Chris: Prečo si ho zvolil? George: Ehm, nuž, vlastne, je to jedno z tých najkrémovejších, myslím. Chris: Najkrémovejších? George: Áno, Merseaux je skutočne také krémové. Chris: Fakt? George: Áno. A je tiež pekne drahé. Chris: A je to vždy bežpečná voľba? George: Áno, je to férovo bezpečná voľba. Chris: Čo stojí taká flaška Merseaux? George: V takej relatívne dobrej reštaurácii ťa bude flaška Merseaux stáť okolo šiestych babiek. Chris: Správne. George: Vezmi si to tak, keď ja objednávam víno k jedlu, vždy sa uistím, že platím sám. Chris: Je to vždy červené alebo biele víno? George: Ehm, vždy biele. Chris: Prečo? George: Čo sa ma toľko vypytuješ? Ja sa vo vínach nevyznám. Chris: Ale keď dávaš prednosť bielemu vínu pred červeným, musíš mať na to svoj dôvod. George: Aby som ti pravdu povedal, dôvod, prečo som prestal piť červené víno je, lebo - ja si vlastne myslím, že červené chutí ovela lepšie ako biele. Ale dôvod, prečo som prestal piť červené víno bol, že mi niekto povedal, že je to pre speváka ten najhorší druh alkoholu vôbec. Z červeného vína ti opuchnú vždy dutiny, sliznice a podobne, a tak som s tým prestal, ale samozrejme, potom som začal fajčiť cigarety a tak tá celá zmena bola dosť nafigu, myslím, źe som mal zostať pri červenom. Chris: Čo sa ťa môžem opýtať? George: Čo sa ma môzeš opýtať...? Chris: Aha. George: Počúvaj, nemôžeš sa ma opýtať absolútne nič. Je strašne veľa vecí, na ktoré ti nedám žiadnu odpoveď. Chris: Kedy ti naposledy dal niekto facku? George: Facku? Chris: Áno. George: Ach, Bože, kedy mi dal naposledy niekto facku? Viem, že som dostal facku vo videu ku "Father Figure", ale to sa neráta, lebo to nebolo naozaj. Kedy som naposledy dostal facku? Asi pred troma rokmi. Chris: Prečo? George: Myslím, že som sa trocha nezmestil do kože, bol som mimo. Chris: Bolo to dievča alebo chlapec? George: Dievča. Chris: A? George: Myslím, že to bolo tak dávno, že si to poriadne nepamätám. Bol to niekto, kto bol ku mne extrémne nepríjemný [who pissed off with me] a ja som bol opitý a ved vieš... Myslím, že som povedal niečo nepekné a zato som dostal facku. Chris: Môžem ti dať teraz takú veľmi jemnú facku aj ja? George: Dať mi facku? Je to niečo ako... robíš si srandu? Vyfackal som Georga Michaela! Chris: Nie, chcem len niečo ako AU! - ako komediálna facka.... George: Tak dobre. Chris: OK George: AU! Chris: Na, tu máš. George: Shit, to bolí. Chris: OK. Máš strach z tohto rozhovoru? George: V akom zmysle? Chris: Tak všeobecne. George: Nie, keby som mal strach, nemyslím, že by som poskytoval rozhovory. Chris: Prečo si sa rozhodol urobiť to? George: Rozhodol som sa preto naozaj až tento mesiac. Nuž, posledné dva mesiace som pracoval na rôznych veciach. Spočiatku, myslím, že som sa pokúšal urobiť koncom roka zopár vystúpení. Nie je to niečo, čo chcem skutočne robiť, takáto reklama. Myslím, že by to bolo trocha priveľa, prejsť cez tú súdnu bitku, vybrať si všetok ten voľný čas a zložiť ruky do lona s tým, že však tam bude moje publikum, keď sa vrátim. Ale jednoznačne si myslím, že bude. Pokiaľ máš veľmi silnú odozvu voči svojej práci, máš urcité utvrdenie v tom, čo robíš, zvlášť po takej dlhej prestávke, a tak som si pomyslel, že to trocha podporím s promotion, niečo ako dosť opatrne vyrozumieť ľudí, že ten album odviedol už veľmi dobré výsledky. A nevrátil som sa ku svojmu slovu (nerobiť promotion) a rozhodol sa urobiť to, a som na to veľmi hrdý. Chris: K tejto veci, radšej konkrétnejšie, prečo si sa rozhodol hovorit pre Big Issue? George: Naozaj verím, že by tu nemali existovat ľudia s nastrčenou rukou na ulici, v tejto krajine, v týchto dňoch - jedna moja polovička si myslí, že budúca vláda urobí preto niečo a moja druhá polovička si myslí, že žiadna vláda k tomu nikdy nebude schopná niečo urobiť. Niekedy čiahnem rukou do vrecka a deväť krát z desiatich nemám pri sebe peniaze. Lebo nenosím so sebou hotovosť, taký som. Skutočne si myslím, že je to výborný nápad v každej situácii posmeliť svojpomoc ako protiklad ku charite. Myslím, že Big Issue je výborný nápad, to poprvé, plus pre mňa to bol spôsob rozprávať a urobiť tlačové interview bez toho, aby som bol v tej tlači "hlavného prúdu" [mainstream press]. Nepochybne nie som veľký fanúšik hlavnej tlači, takže... Nebolo to zlé, bol som veľmi potešený ako to vyznelo, keď som ho robil, necítil som sa ako pri veľkom interview, mal som pocit ako niekto, kto snorí, rozumieš. Chris: Povedal si predtým, ze nenávidiš bulvárnu tlač? George: Nie, nepovedal, povedal som, že som nebol jej veľký fanúšik. Chris: Oni boli za teba svojim spôsobom na začiatku zodpovední. George: Oni sú za mňa zodpovední aj teraz, myslím, že preto nie som - myslím, že by to bolo veľmi hlúpe pre mňa povedať, že ich nenávidím, lebo viac ako nemám rád veci, čo o mne popísali, niet pochýb, že mojej kariére pomohli. Chris: Pustili sa poriadne do teba? George: Za tie roky sa do mňa poriadne pustili, áno. Myslím, že ľudia dnes nevedia, ako tvrdí ku mne boli, jednoducho preto, lebo ja som na to nijak nereagoval. Chris: Niekto mi raz povedal, niekto vo vysokej pozícii a ty ho tiež poznáš, pravdepodobne veľmi dobre, povedal - spôsob ako sa stavať ku tlači je myslieť si, že sú vždy len dvaja ľudia, ktorí si pamätajú ten článok, osoba, ktorá ho napísala a osoba, o ktorej to je. Je to niečo ako došli nám nápady/informácie, tak tu máme kačicu? George: To je fakt, čestne, na určitom stupni som skutočne tomu rád, lebo ma to dnes dokonca dokáže zabaviť, veci, ktoré o mne dokážu napísať a ja som ich úplne zabudol alebo len... Sú to skutočne dva rôzne charakteri, o ktorých píšu, pokiaľ ma to zaujíma a som z toho absolútne štastný a sám som nie urazený zo všetkého, čo popíšu. Hnevajú ma veci, ktoré môžu popísať a ktoré sa týkajú iných ľudí. Niekedy si myslím, že priatelia a rodina sú trocha v palbe, ale inak je mi to fakt jedno. Naozaj o mne môžu popísať čo chcú. Chris: Podnikol by si niekedy proti nim nejakú akciu, pre hocičo, založené na tom, čo si práve povedal? George: Sú určité situácie, veď vieš, pamätám si svoj slávny výrok, ktorý som vždy používal "pokiaľ na mňa nebudú hovoriť, že obťažujem deti, môžu ma volať ako chcú" a teraz, iste, už to nie je sranda. Takmer nič, o čom by som si myslel, že zareagujem. Mám sklon reagovať. Mám sklon zareagovať, keď sa o mne vyjadrujú ako o... Obyčajne, ak si ma podajú kvôli veciam ako peniaze, sex či podobne, som len trocha pošteklený. Keď o mne napíšu, že som skutočný idiot [arsehole], vtedy mám sklony stať sa veľmi temperamentným. Chris: Ale nedokázal by si zažalovať niekoho len preto, že ťa označí za skutočného idiota, či áno? George: Jediný krát, kedy som zžloval "The Sun" bolo pre ten absurdný príbeh, že som išiel do "Limelight"-klubu a prevracal zariadenie a mal povedať: [George s hrubým arogantne naštvaným hlasom] "Neviete kto som?" A potom som jasne sotil nejaké úbohé dievča.... Chris: Ale čo je základom niekoho žalovat. Je to osočovanie? George: Nuž, nie, bol to fakt, že som vlastne nebol v tom klube. Skutočne som neurobil nič okrem - vošiel som do klubu a videl, že tam je súkromná oslava, tuším to bola oslava Andrew Lloyd-Webbera a zasa som odišiel. Takze všetko, čo popísali bolo vyfabrikované. To je neuveriteľné, "The Sun" má ten spôsob sprostredkovania vecí, že si si potom sám nie istý, či si to povedal alebo nie. Len vieš, že si nepamätáš, žeby to znelo tak idiotsky ako to oni podali. Oni majú, nech to voláš akokoľvek, vlastnú "Sun-reč". Chris: Vieš, keď si začínal a bol si veľmi vzrušený a bezstarostný ako každý, predstavoval si si niekedy, že budeš natoľko naštvaný, že by si zažaloval noviny? Keď začínaš, jednoducho si nerobíš starosti, či áno? George: Určite, keď po prvý krát začínaš, uvítajú ťa s otvorenou náručou, pomyslenie, že som mal niekoho z "Daily Mirror" pri svojej oslave 21. narodenín ma necháva chladného, chcem povedať, že takto... Chris: A teraz? George: Nemyslím, že by bolo pravdepodobné, nie, určite nebudú na oslave mojej štyridsiatky, chápeš. [so smiechom] Chris: Boli sme spolu predtým na večeri, myslíš si, že ťa mám rád? George: Áno. A máš ma rád Chris? Chris: Tak mi povedz, prečo si myslíš, že ťa mám rád. George: Lebo si myslím, že ma pravdepodobne máš rád preto, že som zďaleka nie ten veľký idiot, ako by si to od Georga Michaela očakával. Mám v tom pravdu, nie? Chris: Strela do čierneho. Čo si myslíš, čo si všeobecne ľudia o tebe myslia, či vlastne si už zodpovedal túto otázku v tom, čo si myslíš, že si ja o tebe myslím. George: Áno, hej, väčšina ľudí si zrejme myslí, že som taký idiot. Chris: A čo ľudia, ktorí kupujú tvoje nahrávky, o tých to asi neplatí. George: Nie, pravdepodobne nie. Veľa z môjho charakteru je zrejmé z toho, čo píšem. A ak si fanúšik toho, ako niekto píše, počúvaš slová a tie slová hovoria veľa o jeho charaktere. Nemyslím, že by som písal ako idiot, len tak vystupujem [I don't write as an arsehole, I just perform like one]. To niečo, čo si myslím, mám veľmi veľmi zlý vlastný fyzický imidž. A vždy som ho mal a nikdy som sa tým netajil. Naozaj nemám rád svoj celkový výzor, nie som s ním spokojný a tak robím všetko, čo môžem preto, aby som bol taký príťažlivý, ako len môžem pre ľudí byť, lebo mám tú nezmyselnú túžbu splniť ich úroveň očakávania, lebo som v tom tak neistý. Na každej inej úrovni si myslím, že som "vycepoval" sám seba ku bodu, kedy som v stave sa s tým, byť celebritou, perfektne vysporiadať, ale na úrovni, pokiaľ ide o výzor, nie som zrovna nadšený. Pamätám sa, keď som bol dieťa a mysliac na to, že som miloval, čo Adam Ant robil začiatkom osemdesiatych rokov, hej, myslel som si, že bol "cool", hej, a dobre vyzerajúci a celá tá show a vôbec. Chris: On bol teda vec. [He was the thing.] George: On bol teda vec. Áno. A pamätám si, že som bol vo svojej spálni a myslel som si, že je to hamba, lebo v podstate je jedno ako dobrý som ako hudobník, nikdy nebudem tak slávny, hej, lebo ja sa nedokážem prezentovať tak vizuálne a fyzicky a pre ľudí nie som dostatočne zaujímavý. A tak, za týchto podmienok som vedel, že si ma musia všimnúť pre to, čo som urobil. To, s čím som nerátal, že sa stane, bolá celá tá vec s Wham! Samozrejme, začal to Andrew a vôbec. Nerátal som s tým, že budem predávať aj čosi iné, nerátal som s tým, že budem predávať aj svoju fyzickú osobnosť. Pravdou je, čo väčšina ľudí urobí, ak uvidí niekoho slávneho na ulici alebo v reštaurácii a ty si s niekym, o čom sa tí ľudia budú rozprávať ako o prvom? Lebo tam nie je nič iné, nehovoril si s nimi alebo čo, a tak budú rozprávat o tom, ako si vyzeral. Keď títo ľudia prídu domov, k vlastným priateľom a povedia o fakte, že dnes stretli Georga Michaela, či videli Georga Michaela alebo čo, čo je pre nich fakt pekné, niečo ako malá súkromná show len pre nich, ale môžeš si byť absolútne istý, že ak si v ten deň vyzeral na hovno, to bude prvá vec, o ktorej budú hovoriť. Chris: Ale prečo ťa to trápi? George: [oduševnene]: Nie, netrápi. Na racionálnej úrovni, vôbec ma to netrápi. To je to, už som dokázal pochopiť, že to nie je racionálne, že by som nemal tráviť svoj čas, trápením sa preto. Ale to nezastaví fakt, že stále, keď sa pripravujem opustiť dom, predsa mám pocit, že by som mal predtým so sebou urobiť to najlepšie. Chris: Keď si bol na udelovaní cien MTV minulý týždeň, hoci kým toto budeme vysielať ubehne niekoľko týždňov, prišiel si v tej najväčšej ligotavej limuzíne, akú som kedy videl. Vystúpil si a... George: Pozrkadielkovanej, pozrkadielkovanej, nebola ligotavá... Chris: Pozrkadielkovanej, sorry, to je jedno, a ty si vystúpil a - tu je ten chlapík, s ktorým som bol na večeri deň predtým, doslova len deň predtým - a ty vystúpiš a máš tie okuliare a ten, neviem, ten vestovo-kabátový outfit. A je to ako... George: [pobavene]: A tu je - George Michael - prichádza idiot! Chris: Ale prečo si to vôbec urobil? George: Lebo to ľudia milujú. A zároveň je to výborné predstavenie. Chris: Určite, rozhodne si ich vtiahol do deja a oni ťa už poznajú, mali by ťa poznať. George: Myslíš si, že ma takto nepoznajú? Chris: Nuž nie, lebo tá fasáda o ktorej hovoríš to nie si ty v tomto interview, že? George: Nie (nie som), to je pravda. Chris: Ty v tomto interview... George: To je jeden z dôvodov, prečo robím toto interview. Vidíš, to, čo sa pokúšam ľudom povedať je, vlastne sa na to celkom dobre bavíte, mať ma za idiota, čo tak vyzerá, ľudia sa bavia na mojom výzore samolúbeho a tej plnej sebadôvere a to je show, vieš, tak je to pre mňa, kariéra, v ktorú som ani nedúfal. Tá celá show, v to som nikdy nedúfal, že to dokážem. Ale faktom je, že je to jedna z vecí, v ktorej som celkom dobrý, dokážem v tom zapracovať a urobiť to dobre. A ľudia to majú radi, takže by som mal mať tú slobodu robiť to a nestarať sa o ľudí, ktorím je hudba úplne ľahostajná, len si myslia, čo je to za debila s veľkým strieborným autom, alebo čo, ale ja si myslím, že ľudia, ktorí majú hudbu naozaj radi a ktorí hudbe rozumejú, to veľmi dobre pochopia. Chris: Stále vstávaš s Richardom a Judy? [Pomôcka: Moderátori príšernej raňajkovej show, tiež už boli v Chrisovej show.] George: Vstávam, fakt. Vstávam, áno. Hej. Richard a Judy, dobre sa na Richardovi a Judy ráno zabávam, je to taký druh bezmozgových vecí, keď si tak napol prebudený, však? Chris: Aká je tvoja ranná rutina? George: Moja ranná rutina? Chris: Áno. George: Obyčajne vstávam okolo desiatej a prejdem si tých 30-40 odkazov na odkazovači od môjho posledného odposluchu a potom rozhodujem, veľmi pomaly, komu zavolám späť, lebo ráno som vačšinou extrémne unavený. Chris: Tvoj okruh priateľov, povedal by si, že je malý? George: Áno, je dosť malý. Nie je veľmi malý, je dosť malý. Mám dosť široký okruh priateľov, ale moji skutočne najbližší priatelia - nakoniec trávim väčšinu svojho času s malým počtom ľudí. Chris: A to už dosť dlho, že? George: Áno. Chris: Ak sa súkromne dostaneš ku bodu, ako si mi o pár indivíduách povedal, ak sa dostaneš do bodu, kedy to už nie je pre teba najlepšie, kto ťa zastaví? A ako by si vedel, že by si sa nepoznal? George: Kto by ma zastavil? Nuž, našťastie mám zopár najbližších priateľov, ktorí si ma s radosťou doberajú, a tak mám ľudí, ktorí by mi povedali, teda fakt, toto je kus hovna, nevydávaj to, ale vo všetkej počestnosti - som veľmi veľmi sebakritický a zahodil som veľa materiálu. Nie som ako Prince, ktorý dokáže nahrať stovky nahrávok a myslí si, len preto, že je to odo mňa, musí to byť dobré. Zahodil som strašne veľa materiálu, lebo si jednoducho nemyslím, žeby sa uchytil. Dosť často je to materiál, ktorý sa iným ľudom páči. Chris: Napísal by si niekedy Disney-soundtrack? George: Nie. Nie nemyslím. Chris: Už sa nudíš? George: Chceš si uťahovat z môjho kamoša? Chris: Nie, vôbec nechcem. Len to chcem vedieť. George: Nie, nikdy by som to neurobil. Želám si, kiež by to ani Elton nebol urobil. Chris: "Circle Of Love" bola predsa dobrá pieseň. Myslel som na ň dnes ráno. Páči sa mi. George: Len ja si fakt nemyslím, že veľký hudobník sa skutočne dokáže uspokojiť s kreslenou postavičkou. Ja viem, že Elton tie veci miluje a je nadšený a predávalo sa to veľmi veľmi dobre, lebo veľmi veľa ľudí to miluje a je to výborné. Môj vlastný pocit je, že nechcem počuť hlas Eltona Johna a myslieť na leva Simbu, rozumieš. Mám príliš veľký rešpekt pred tým, čo urobil ako hudobník. Pravdou je, že Elton urobil album a ten predal pravdepodobne viac, ako ktorýkoľvek iný jeho album vôbec od sedemdesiatych rokov. A jeho ďalší album to nedokázal...Tí ľudia kupovali Disney-album na určitom stupni, tí všetci mali kupovať album Eltona Johna... Chris: Povedal si mu to? George: Vlastne ani neviem, či som mu to povedal. Myslím, že svojim spôsobom aj áno, ale on je v tomto plný entuziazmu a to je celý on, úplne. Vie, čo robí, vie, čo chce robiť. Ja osobne sa nedokážem vidieť v takejto pozícii. Chris: Mal by si mu to povedať. Dúfaš, že on by ti to bol povedal, nie? George: Áno, myslím, že som mu to vravel, aby som ti pravdu povedal. Určite mu hovorím, čo si myslím. Rozhodne mu radím, keď si myslím, že vydáva niečo, čomu sa podľa mňa nebude dariť. A určite mu poviem, čo si myslím, že by mal vydať, keď mi prehráva svoj materiál. Napríklad, "Believe", čo bol prvý singel z jeho posledného albumu, to bola jedna z najlepších piesní, ktoré za posledné roky napísal. Oni chceli vydať ako prvé niečo viac komerčnejšie a rýchlejšie a myslím, že ja som bol súčasťou Eltonovej voľby, aby vydal "Believe", ale opäť, každý, s kým som hovoril - nemalo to veľké nádeje v rebrčcku, ale každý s kým som hovoril mi povedal, že to miluje, čo som ich nepočul hovoriť o veciach z "Lion King". Chris: Dokázeš tomu uveriť, že on je tvojim kamošom? George: Áno, už ho poznám tak dlho, ale predsa len - keď som s ním, mám zrazu hlások toho deväťročného dieťaťa vraviaceho: "Bože, nedokážem tomu uverťt, že som tu!" ... Je to jednoducho veľmi osudová vec, nikdy to neprestane. Nikdy to neskončí u ľudí, ktorých si si zidealizoval ako dieťa, nemyslím, že to niekedy pominie, nech ich poznáš akokoľvek dlho. Chris: Takže, nielenže je tvojim kamošom, ale dokonca ti zavolá a opýta sa ťa: "Čo si myslíš o tejto veci?" George: Áno. Chris: A čo si o tom myslíš? George: Je to zábavné. Mám neuveriteľnú - veď vieš, dve z tých najväčších nahrávok v mojej kariére boli s ľuďmi, ktorých som obdivoval ako dieťa a žiadna z týchto vecí sa neprihodila zámerne. Obe povstali zo situácie - rozumieš, s Eltonom - on prišiel za mnou zrovna vtedy, spieval som s ním predtým už veľa krát. Takže, toto bolo extrémne tragické, ale akosi, ten fakt, že som nakoniec pracoval s týmito ľuďmi - a nielen s nimi pracoval, ale odviedol s nimi jednu z najlepšie poňatých prác, je to určitá veľmi zvláštna súhra osudu, obvykle, čo sa mňa týka, skutočne nedokážem uveriť, že sa to stalo. Obzerám sa za mnohými vecami a keď sa všeobecne obzriem za svojou kariérou, fakt dosť ťažko tomu dokážem uveriť. Chris: Myslím, zo všetkých tých ľudí, pokúšal som sa vypichnúť z nich toho, pokiaľ ťa to zaujíma, myslím, že ti je najbližší Freddie Mercury. Každý vraví Elton John alebo Stevie Wonder alebo kto, ale je to Freddie Mercury, lebo piesne, ktoré píšeš, nedávajú vedľa seba taký význam. A ani jeho piesne nedávali spolu zmysel. George: Myslíš ako, ty myslíš v zmysle, že nie sú jednoznačné? Chris: Ako, "Kissing A Fool", v porovnaní s "Praying For Time", v porovnaní s "A Different Corner" a "Careless Whisper", jednoducho nedávajú zmysel (nenadväzujú). George: Ale majú zmysel, nie? Ide o to, že nedávajú zmysel v tom, žeby prezrádzali určité podrobnosti, je v nich určitá kontinuita, na ktorú nemôže nik poukázať prstom, máš pravdu. Ak sa pozrieš na "Night At The Opera"... To máš pravdu, ale to bolo všetko o mieste, bolo to určité pódiové divadlo ("vaudeville"), potom heavy rock a áno, úplne správne. A to je niečo, čo si myslím, že je pre umelca ťažké, naozaj sa tomu vzoprieť, lebo ľudia chcú od teba oveľa viac významu/zmyslu ako len toto. Chris: A čo "Faith"? ... To bolo také jednoduché... George: Áno, ale to by si sa divil, koľko to zabralo času, aby to bolo také jednoduché. Chris: Povedz nám o tom. George: Pre mňa - čím lepšia pieseň, o to jednoduchšie by mala byť nahraná, respektívne čím jednoduchšie by mala byť nahraná, o to lepšia by mala byť. A tak niečo ako "Faith", čo bolo veľmi veľmi jednoduché, tie aranžmány boli úplne čítankovo rockové, takže s týmto veľmi veľmi jednoduchým formátom to jednoducho každý chcel mať. Chris: Prečo si to preludoval s "Freedom"? Lebo, musím ti povedat ako diskdžokej, hej, je to najťažšia pieseň na svete na spusteniu v rádiu so slovným uvedením v jej začiatku, pretože vždy sme z tej slobody museli kúsok odstrihnúť. George: Kedže sa tá pieseň volala "Viera/Dôvera" na jej začiatku som chcel naznačiť niečo religiózne, mal to byť organ a premýšlal som, o čom tá pieseň je. A "Faith" v podstate nemala nič spoločného s "Freedom" od Wham!, ale vedel som, že z toho melodického uhla pohľadu to tam bude znieť skutočne výborne, a tak som to tam strčil. Vieš, čo myslím/chcem povedať? Na albume (Older) je teraz pieseň menom "It Doesn't Really Matter", ktorá je tam jednou z mojich najobľúbenejších. Ale tá má doslovne jeden z tých starých - pamatáš si tie Doctor Rhythm boxy? Tie prvé rytmické syntetizátori - a ona dostala jeden z tých rytmov odtiaľ, basová gitara a ja ku tomu hrám niekoľko piano akordov, myslím, že už vždy som to tak hral. Je to jedna z tých najjednoduchších vecí, ktoré som kedy nahral a je to presne uprostred albumu a zvyšok je dosť silno produkovaný. Milujem to, fakt to mám strašne rád, ale pozoruhodne veľa ľudí si tú pieseň vôbec nevšimne. Chris: Tu je na teba jedna otázka, tiež presne uprostred, dobre? George: Vporiadku. Chris: Keď si písal "Careless Whisper", založené na tom, čo si povedal, myslel si na to, že to ľudia budú chcieť počuť? George: Áno. Pamätám si, že som sa rozprával s Andym, s Andrew Ridgeleym, a povedal som mu, Andrew, lebo my sme nevedeli, čo v tých časoch budeme robiť a neboli sme si istý, či chceme mať skupinu, alebo zostaneme len sami dvaja a napísali sme spolu "Careless Whisper" a ja si pamätám, keď sme nahrávali to demo a urobili sme tú úbohú demo nahrávku, čo nás stála tri "babky" a doslova - boli sme v predsieni u Andrewa, kým jeho mama bola vonku a on mal tú metlu, na ktorej bol pripevnený mikrofón a jednu z tých štyroch malých nahrávok, "portastudios", ktoré vyšli zrovna koncom sedemdesiatych rokov. A pamätám si, že... Na pokračovaní prekladu - druhej polovice interview - sa pracuje...

» MOVE ON «
Anno 1996 ~ TV & Radio ~ Slovenský Archív ~ MENU